Mary Fifick, kam až siahame? (Takmer neuveriteľná cesta jednej rodiny)

Moja prastará matka sa narodila v Amerike slovenským vysťahovalcom v roku, v ktorom sa potopil Titanic. Jej príbeh ma sprevádzal od malička, najprv ako rozprávka, neskôr ako podnet k pátraniu. 

Nasledujúci článok som napísala v roku 2015, po návrate zo stáže na Yaleovej univerzite v USA, kedy som mala možnosť vydať sa po stopách mojej rodinnej minulosti. 

Mária Klosová sa narodila roku 1912 v Amerike. Samozrejme, vtedy ešte Máriou Klosovou nebola, a jej cesta k tejto identite bola veľmi zložitá. Nasledujúci príbeh je výsledkom dlhoročného pátrania po rodinnej histórii, ktoré začalo na kolenách milujúcej prababičky a vyvrcholilo v archíve jedného priemyselného mestečka v štáte Connecticut.

Je to príbeh jednej z miliónov rodín, ktoré sa stali súčasťou historického fenoménu známeho ako „druhá vysťahovalecká vlna“. V období pred vypuknutím prvej svetovej vojny odišlo do Ameriky takmer šesťstotisíc Slovákov – štvrtina vtedajšieho počtu. Najviac vysťahovalcov pochádzalo z východného Slovenska. Mnoho z nich sa nikdy nevrátilo, postupne sa vypracovali a integrovali v americkej spoločnosti, vyvíjali dokonca významnú politickú činnosť, ktorá ovplyvnila dianie v Európe. 

Zaujímavosťou však je, že zo všetkých etník, ktoré sa v tejto dobe rozhodli pre odchod za novým životom do Ameriky, Slováci sa najčastejšie vracali domov. Americkí historici ich preto nazývajú „sťahovavými vtákmi“ (birds of passage). Motiváciou pre návrat bol snáď rozpad Rakúsko-Uhorska a vytvorenie Československa, kam sa mohli s čerstvo nadobudnutým zárobkom vrátiť s vidinou budúcnosti bez národnostného útlaku (hrozivý vývoj v podobe druhej svetovej vojny vtedy ešte nik z nichnepredpokladal).

Moji pra-prastarí rodičia Mária a Vavrinec Fifíkovci, rodičia Márie Klosovej, patrili medzi neuveriteľných dvanásť miliónov ľudí, ktorí prešli bránami imigračnej stanice na ostrove Ellis Island v štáte New York. Svoju pomaďarčenú rodnú dedinu Betlenfalu opustili roku 1910, aby sa o šestnásť rokov neskôr vrátili do česko-slovenských Betlanoviec.

Niekde medzitým prišla na svet moja prababička, aby sa stala priamym svedkom jedinečnej etapy slovenských dejín. Na svoje detstvo v Amerike nikdy nezabudla, ešte ako deväťdesiatročná mi vedela zarecitovať americkú abecedu a pamätala si presne adresu, na ktorej bývala: „Meriden Connecticut, 28 Park Street.“

Pre mňa to boli v tej dobe vlastne rozprávky - nepochybovala som, že stará mama hovorí pravdu, ale akosi som sa zdráhala uveriť jej naplno. Rozhodla som sa, že jedného dňa vypátram viac. Zacelím diery, ktoré zívajú v rodinnej histórii a možno sa vyberiem na miesta, kde vyrastala. Vďaka študiu archeológie sa mi to šťastnou zhodou okolností podarilo.

Život v Novom svete

Nachádzam sa na Park Street v meste Meriden, v ruke zvieram papierik s adresou a môj tablet hlási, že som tu správne. Je zhruba polovica novembra. Domy v tejto časti mesta sú pomerne nové a čisté, ale veľmi skromné: ostro kontrastujú s typickou zástavbou tejto časti Ameriky. Nie sú to latkové domy s honosnými verandami, akými sa Connecticut pyšní, ale jednoduché tehlové bungalovy. Zjavne nie som v bohatej štvrti, ale to som ani nečakala.

Kedysi tu sídlila poľská a slovenská komunita robotníkov. Mám výhľad na zahmlené obrysy tovární, čo už dávno zatvorili svoje brány, a predstavujem si, ako jednotlivé tiene ožívajú a skladajú čiernobiely obrázok toho, čo o prababičke viem.

Spolužiaci ju volali Mary. Bola najstaršou dcérou slovenských imigrantov, ktorých k dlhej ceste za prácou vypudila ťažká situácia v dožívajúcej Rakúsko-Uhorskej monarchii. Vyrastala práve tu, s kamarátmi sa preháňala po ulici, kde teraz stojím. Chodila do katolíckej školy, kde ju naučili americkú hymnu a v dobe, kedy sa kdesi za oceánom z bolestí prvej svetovej vojny zrodila Prvá republika, malá Mary Fifick o svojom pôvode vôbec nepremýšľala.

Tu sa cítila doma, na rozdiel od rodičov, ktorí sa ani za šestnásť rokov života v Meridene nenaučili po anglicky. Nemuseli. Bývali obklopení slovenskými a poľskými rodinami, otec pracoval s ostatnými krajanmi v továrni, a keď bolo treba ísť na nákup, mama posielala do obchodu dcérku. Mary mala ešte dvoch bratov – Lorka a Jána, ktorému prischla amerikanizovaná prezývka „Džanik“.

Ulica je dnes prázdna, odmieta prezradiť viac. Moje ďalšie kroky preto vedú do meridenského archívu, kde sa zoznamujem s miestnou historičkou Janis Leach Francovou. Prekvapuje ma, ako je na moje otázky pripravená – Američania totiž prepadli genealogickému módnemu trendu a často sem prichádzajú hľadať svoje korene. Historička Janis mi dovoľuje nahliadnuť do starých novín a záznamov o sčítaní obyvateľstva.

Príbeh tak môžem doplniť o ďalšie cenné detaily. Vďaka informáciám z archívu sa napríklad dozvedám, že Vavrinec Fifík odišiel do Ameriky najprv sám bez svojej manželky. Prišiel za švagrom Antonom Martančíkom, ktorý sa usadil v Meridene, a ktorý mu dohodol prácu v továrni na výrobu lámp – Edward Miller & Co.

Pri sčítaní obyvateľstva mu americký notár trochu skomolil meno a z maďarizovaného Lőrincza Fiffika sa tak na dlhých šestnásť rokov stal amerikanizovaný Lorenzo Fifick. Po manželku poslal ešte v tom istom roku, len čo zarobil dosť peňazí na ďalší lístok.

Na Ostrove sĺz

Všetci prisťahovalci museli v rokoch 1892 až 1954 absolvovať prijímaciu procedúru na ostrove Ellis Island, ktorý je niekedy známy ako „Ostrov sĺz“. Prešlo ním dohromady dvanásť miliónov ľudí, nie všetci úspešne. Tí, ktorým vstup do Štátov nebol povolený, sa museli vrátiť do Európy. Bez peňazí a bez budúcnosti.

Rozhodla som, že sa tam musím vypraviť. Využijem preto výlet do New Yorku, ktorý máme v rámci zahraničnej stáže naplánovaný na koniec novembra. Kým spolužiaci podliehajú lákadlám drahých obchodov na piatej avenue, ja si kupujem spiatočný lístok na výletnú plavbu k ostrovu Ellis Island. Imigračná stanica dnes už neslúži svojmu účelu, je sprístupnená pre návštevníkov, ktorých ale úprimnejšie zaujíma Socha slobody na susednom ostrovčeku. Ja však cítim, že som na pravom mieste.

Vchádzam do priestrannej haly, nad ktorou visia dve ohromné americké vlajky. Je takmer prázdna, no v minulosti bola preplnená tisícmi ľudí, ktorých delili hadiace sa kovové prekážky. Slúžila na registráciu prisťahovalcov. O procese, ktorý mojich pra-prastarých rodičov čakal po vylodení, sa viac dozvedám v múzeu. Museli absolvovať vstupnú zdravotnú prehliadku, aby sa potvrdila ich spôsobilosť pre vstup do Spojených štátov.

Chorí a mentálne labilní ľudia boli na náklady lodnej spoločnosti okamžite vyhostení späť do Európy. Ďalej pri sebe museli mať finančnú čiastku dostačujúcu na to, aby si kúpili lístok do svojej cieľovej stanice, v tomto prípade do Meridenu.

Úradníkovi museli potvrdiť svoju trestnú bezúhonnosť, udať svoj presný vek, výšku, váhu, zaznamenala sa farba očí a vlasov, gramotnosť, národnosť a rodinný stav. Postup to bol vtieravý a neúprosný, ale efektívny. Všetky záznamy, ktoré počas prijímacieho procesu vznikli, sa dochovali dodnes a v súčasnej dobe boli zdigitalizované v internetovom archíve.

„Daľeko je do tej Ameriki“

Trasú sa mi prsty, keď do systému zadávam meno „Fiffik“. Výsledkov je niekoľko desiatok, no mňa v zozname upútajú dve mená: Lőrincz a Maria. Rok príchodu do Spojených štátov by sedel – 1910. Mesto pôvodu - záhadné Káposztafálva. Nič mi to spočiatku nehovorí, viem však, že po roku 1896 platil v Uhorsku zákon o pomaďarčovaní názvov obcí a priezvisk.

Po chvíli hľadania zisťujem, že ide o maďarský názov... Hrabušíc. Sú to oni! V rukou písaných zoznamoch lodných pasažierov som našla oboch svojich pra-prastarých rodičov. Vďaka tomu teraz viem, že Vavrinec (maďarsky Lőrincz) Fifík sa v marci roku 1910 nalodil na parník Pretória, ktorý ho odviezol z Hamburgu do New Yorského prístavu.

Podľa záznamu bol vyučeným obuvníkom, mal modré oči a svetlohnedé vlasy. Vedel čítať i písať. Jeho krajinou pôvodu je podľa dokumentu Maďarsko, ale národnosť uviedol slovenskú. Mal pri sebe tridsať amerických dolárov, čo bolo na tú dobu pravdepodobne celé jeho imanie. V zázname sa ďalej spomína i jeho švagor Anton Martančík a adresa v Meridene, kam mal Vavrinec namierené. Čierne na bielom.

Manželka Mária Fifíková, rodená Martančíková, za ním pricestovala loďou Kronprinzesin Cecilia z Brém v októbri toho istého roku. Mala sivé oči a hnedé vlasy a ako svoje povolanie uviedla iba: žena v domácnosti. Cestovala úplne sama, bez akejkoľvek znalosti angličtiny. Mala vtedy iba dvadsať rokov. Dva roky po príchode do Ameriky sa jej v Novom svete mala narodiť moja prababička, Mary Fifick.

Potrebujem chvíľu na to, aby som tieto informácie vstrebala. Toto nie sú iba suché historické údaje, ale detaily o obdivuhodnom počine dvoch ľudí, mojich vlastných predkov, aké by som sa za iných okolností nikdy nedozvedela. Na svoju prababičku si pamätám dobre, jej spomienky však teraz môžem zasadiť do širšieho kontextu, a to má pre mňa nesmiernu výpovednú hodnotu.

Cesta domov

Príbeh, ktorý mi prastará mama rozprávala, vždy končil rovnako: na zaoceánskom parníku Mauretánia. V roku 1926 sa totiž Vavrinec a Mária Fifíkovci rozhodli, že sa vrátia domov, a nadobudnutý skromný majetok investujú do stavby domu na vlastnom pozemku. Ich štrnásťročnej dcére sa nepáčilo, že ju vytrhli zo známeho prostredia a kolektívu, na ktorý bola zvyknutá, ale jej názor nezavážil.

Odchod z Ameriky ju nadosmrti poznamenal. I vo veku deväťdesiatdva rokov si živo spomínala na dlhé dni plavby, nekonečnú záľahu oceľovosivej vody, na to, že jej mama veľmi trpela morskou chorobou. Plavili sa bez otca – tri deti s mamou, ktorá bola navyše v inom stave. Vavrinec ich mal nasledovať neskôr, lodné lístky boli totiž veľmi drahé.

Plavba na „šífe“ (ako moja prababička parník vždy nazývala) bola akýmsi prechodovým rituálom, symbolickým ukončením príliš krátkeho detstva. Niekde v diaľke čakali vidiecke Betlanovce bez tovární a obchodov, s cudzími tvárami a bez možnosti úniku.

Štyri roky po návrate svadba s Jozefom Klosom z Hrabušíc, ktorého ledva poznala, ale ktorý sa jej mal stať verným a chápavým partnerom. Vratké kolísanie dejín od zverstiev druhej svetovej vojny až po bujnenie komunizmu. Dožila sa napokon úctyhodného veku a dodnes si spomínam, ako sa „sťažovala“, že ju Smrtka nemôže nájsť, pretože ju hľadá doma... v Amerike.

Babička mi nedávno ukázala fotografiu z roku 1931, na ktorej je Mary Fifick nevestou. Mladý pár obklopuje skupina svadobčanov s dobovými účesmi ako z Veľkého Gatsbyho. V prvej rade sedí Máriin bratranec, v ktorom možno znalci umenia spoznajú umelca Jozefa Majkuta – maliara Slovenského raja.

Nik na tejto fotografii sa neusmieva, čo v tej dobe nebolo ničím neobyčajným. Pohľad nevesty je však ešte o niečo vážnejší. Plný nevysloveného vzdoru. Ako sa v tej chvíli asi cítila: žena s minulosťou Američanky a budúcnosťou Hrabušičanky? Na svete bohužiaľ neexistuje archív, ktorý by na túto otázku poskytol odpoveď.

Vysťahovalecká pieseň

Daľeko je do tej Ameriki,
idze do ňej narod preveľiki.
Ja by pošol, mladi som ja išče,
a sam ňeznam, či mi da boh ščesce.
Moja mila zostaň mi tu zdrava,
zochabim ce na mileho boha.
Jak tam pujdzem do cudzej krajiny,
sluchaj mila ti o mňe novini.
Kedz ti o mňe novinu še doznaš
šicko sebe do poriadku podavaš.
Sama šidaj na vraneho koňa,
pric ti za mnu frajiročko moja.