Byť viac ako Kevin.
Mám strach z krížov. Či už stoja na rázcestí ako osamelé pomníky, alebo visia u niekoho na stene, vždy mám z nich hmyz v dutine brušnej (a pritom iné náboženské symboly mi nič nerobia. Vidím moslimské Oko, pentagram, alebo Dávidovu hviezdu, a nič. Ani ň. Ani len ochromelý mravček po porážke. Ale zbačím kríž a vualá! Metafory by sa vo mne nedorezal.)
Panicky sa desím situácií, kedy som s kamarátkou na kafe a reč uviazne v trápne mŕtvom bode, ktorý sa bojím resuscitovať. Bojím sa masky z Masky! A bála som sa Antonyho Hopkinsa, kým ma nepresvedčili, že sa doma (údajne!) nestravuje tak, ako na pľaci.
Okrem tohto všetkého sa nadôvažok tak trošku bojím duchov. Teda nie vždy. Ja vlastne ani nie som pevne rozhodnutá, či verím v nadprirodzeno (pendlujem niekde medzi stupienkami "sexy, ale bláznivý Fox Mulder" a "tiež sexy, ale skeptická Dana Scullyová").
Najviac sa bojávam (nie som si istá týmto gramatickým tvarom, ale prišiel mi roztomilý, a pani učiteľka Jakubcová tu nie je, aby som sa spýtala), keď ma moja hororymilujúca sestra zmanipuluje k sledovaniu nejakého duchárskeho hororu. To som potom schopná dva týždne kontrolovať každý temný kút a škváru, aby na mňa náhodou nevyletel ektoplazmový koláč, ktorý by po mne vrhla naštvaná bytosť zo záhrobia.
Priesvitného alebo nie, vždy je škoda koláča.
Aj keď si nemyslím, že by som kedy vo svojom živote urazila niekoho mŕtveho natoľko, aby sa unúval. Teda, chápete. Nemám ani predpoklady človeka, ktorý by bol pre záhrobnú pospolitosť zaujímavým terčom. Nie som čarodejnica, aj keď som ňou dosť veľkú časť svojho detstva a puberty chcela byť. Nechodím s démonom. Ani sa mi žiaden nedvorí, akože by mi postavil pred činžiakom Májku z vnútorností, alebo tak.
Možno je to prehnané obávanie sa vo mne umocnené výchovou. Tou, ktorú dostali okrem mňa asi všetky stredoeurópske deti, vyrastajúce v pseudobezpečnej, pseudomodernej a pseudodemokratickej atmosfére liat deväťdesiatych. Pamätáte si: "Nechoď tam, lebo ťa ukradne cudzí ujo." "Nesadaj si na studenú lavičku, lebo prechladneš.", alebo populárna východniarska perla: "Nebež, bo še zjebeš."
Doteraz mám problém vyrovnať sa s tlakovou vlnou pozitívnej psychológie, ktorá pred pár rokmi pláchla i k nám na člnku celkom opačnej stratégie. Ja som zvyknutá si trikrát odmerať, než odrežem (pričom si samozrejme dávam pozor, aby som sa neporezala), a nie povedať Vesmíru: "Odrež to za mňa, lebo fest chcem." a medzitým si odskočiť na koláčik.
Každopádne nie je dobré sa príliš báť, to vám povie každý a ani nemusí byť postmoderný šaman. Človek si to najlepšie uvedomí, keď chce podľa novej vierouky "nasledovať svoje sny" a pritom zistí, že sú nielenže za prahom, za rohom, za križovatkou bez svetelnej signalizácie, ale dokonca za horizontom, niekde v Neznáme, o ktorom všetci dobre vieme, že sa nevolá "NEznámo" len tak pre nič za nič. Nepoznáme ho. Bojíme sa. A majú tam fakt super veci, za výkladom sú predsa vždy najkrajšie.
Takže v určitom bode sa musíme jednoducho rozhodnúť. Či chceme byť ako Xena, alebo ostať xenofobici. Či si po ten lovečák pojdeme aj cez prípadné mŕtvoly, alebo necháme tak, a budeme písať blog hladní. Či budeme viac ako Kevin.
Pretože každý horor, ak si poriadne všimnete, je tak trochu ako Sám doma, a v živote to nie je celkom inak. Vždy je nejaký dom (v horore naozajstný a ideálne dosť starý, v reálnom živote váš vnútorný svet), na ktorý útočia nepriatelia (v horore ideálne dosť bledí, v reálnom živote berú na seba podobu nepríjemných skúšok, nahnevaných šéfov, alebo hnusných gombíkov). A len ako Kevin to dokážete. Čeliť svojmu strachu, aj keď sa cítite ako malé dieťa bez rodiny, ktorá tam samozrejme nikdy nie je, keď ide do tuhého. Lebo všetkým veľkým veciam v živote nakoniec budete musieť čeliť v prvom rade vy sami, nikto to za vás neurobí, aj Gandalf vždy príde až po bitke.
Prísť do pivnice k tomu veľkému, strašidelnému kotlu, a povedať: "Ja sa ťa nebojím."
A tak tu teraz sedím, takticky zvažujúc, že buď začnem chodiť v noci na záchod po tme, alebo si možno konečne prišijem gombík na kabát. Potom možno zájdem ďalej, hlbšie do pomyslenej tmy. Začnem písať diplomku (už sa trasiem). Zapíšem sa na doktorské štúdium (dosť desivá predstava). Poviem tej kamarátke, že si s ňou nemám čo povedať, a či to neskúsime odznova. Zájdem si k zubárke. A tak ďalej, moje malicherné príklady máte a posolstvo je, myslím, jasné:
Ja sa ťa nebojím, život. Poď do mňa!
Lenka Ellie Tkáčová
Mary Fifick, kam až siahame? (Takmer neuveriteľná cesta jednej rodiny)
Moja prastará matka sa narodila v Amerike slovenským vysťahovalcom v roku, v ktorom sa potopil Titanic. Jej príbeh ma sprevádzal od malička, najprv ako rozprávka, neskôr ako podnet k pátraniu.
Lenka Ellie Tkáčová
Na skok z Londýna: Hastings
Mesto ako Londýn vás pohltí. Každý deň si všimnete niečo nové, každý deň sa učíte, ako prežiť, každý deň vychutnávate. Je to krásne... a vyčerpávajúce. Preto sa každý víkend snažíme z Londýna vypadnúť niekam na výlet.
Lenka Ellie Tkáčová
O tom, prečo potrebujeme drsnú lásku a že učitelia sú všade okolo nás
Dnešný článok je o niečo dlhší a osobnejší. Je pre všetkých, čo podobne ako ja začínajú s prácou na voľnej nohe.
Lenka Ellie Tkáčová
5 podivností anglických bytov
Náš byt má osobnosť. Volá sa Kryšpín. Možno v ňom straší. A možno nie. Čo je však isté je, že je to typický anglický byt, v ktorom natrafíte na typické anglické podivnosti. Poďme si na ne posvietiť.
Lenka Ellie Tkáčová
Svadba ako stratégia značky
Keď vám začne preskakovať z práce a plánovania svadby, ktorá bude 1490 kilometrov ďaleko od vás, dáte si štvrtú kávu a urobíte si prvú pauzu po šiestich hodinách... Vypadne z vás napríklad niečo takéto.
Lenka Ellie Tkáčová
3 kúzelné knihy, vďaka ktorým uvidíte Londýn inými očami
Jednou z mojich obľúbených vecí na Londýne je mať hlavu v oblakoch a predstavovať si, že som postavou v jednej z týchto urban fantasy kníh.
Lenka Ellie Tkáčová
Ochutnali sme Londýn: Kam na street food?
Jedlo na ulici. Jedna z najlepších vecí na cestovaní je možnosť ochutnať, čo jednotlivé krajiny alebo mestá ponúkajú. V prípade Londýna sú jeho ulice... jedna veľká, úžasná, multikultúrna kuchyňa sveta.
Lenka Ellie Tkáčová
Doma v Londýne
Tri mesiace v Londýne a musím povedať, že robím badateľné pokroky na svojej ceste z bodu A (totálny turista) do bodu B (akože B ako britiš. Ta ne?).
Lenka Ellie Tkáčová
Ako sme hľadali byt v Londýne
Sťahujeme sa. Zas. Prvého pol roka v Londýne sme bývali v garsónke, kde to síce bolo krásne, ale tiež drahé a nie veľmi útulné. Toto sú naše (dobré i zlé) zážitky s hľadaním nového bytu.
Lenka Ellie Tkáčová
Londýn za babku #1: Hor sa na hausbóty
Londýn je drahý. Napriek tomu sa tu však dajú zažiť a vidieť úžasné veci (takmer) zadarmo. Predstavím vám niekoľko úžasných miest, kde to vaša peňaženka vôbec nepocíti.
Lenka Ellie Tkáčová
Digitálna nomádka: Ako začať s podnikaním?
Prejsť na „živnosťák“ je veľký krok. Čo všetko to vlastne na začiatku obnáša a aké sú moje osobné skúsenosti z online marketingu? To sa dozviete v dnešnom článku.
Lenka Ellie Tkáčová
Zápisník minimalistickej cestovateľky: Ako zhodiť pár kíl a cestovať low-waste
Inšpirácia pre tých, ktorí sa radi túlajú po svete s ľahkosťou a zodpovedne voči životnému prostrediu.
Lenka Ellie Tkáčová
Diagnóza „voľná noha“ alebo čo je to sloboda pre freelancera?
Aké to je, začínať na voľnej nohe v jednom z najdrahších miest sveta? Čím všetkým si musíte prejsť a čo vás čaká? Nedávno som zmenila svoj život od základov a presťahovala sa do Londýna. Toto sú moje skúsenosti.
Lenka Ellie Tkáčová
Deväť z desiatich archeológov odporúča: Hlinu proti depresiám.
Pôda nás robí šťastnejšími. Dôkaz? Som archeologička, niečo o tom viem. Mám takú pracovnú teóriu, že práve to je dôvod, prečo sú archeológovia šťastní aj bez peňazí.
Lenka Ellie Tkáčová
Fotoblog: Na skok do Tokya (časť druhá)
Dnes vám prezradím, že najväčšie veľkomesto sveta nie je len betónovou džungľou, dozviete sa, kde predávajú šaty z popcornu i to, s akými výdavkami by ste mali pri návšteve rodiska Pokémonov počítať.
Lenka Ellie Tkáčová
Fotoblog: Na skok do Tokya (časť prvá)
Uletený fotoblog na pokračovanie o jednom spontánnom výlete do Tokya. Prečo nosia Japonci nemocničné rúška? Je Tokyo naozaj také preľudnené? A ako to vyzerá na najrušnejšej križovatke sveta?
Lenka Ellie Tkáčová
Ku štrajku učiteľov na Slovensku
Keby mal náš pán premiér takúto slovenčinárku... možno by ten štrajk dopadol celkom inak. A keby štrajk dopadol inak, možno by vnúčatá pána premiéra takýchto učiteliek mali viac.
Lenka Ellie Tkáčová
Multi-kulti Vďakyvzdanie
Nedávno som mala tú česť byť pozvaná do domácnosti jedného amerického profesora na moju prvú "Thanksgiving dinner" v skutočne rôznorodej spoločnosti. Alebo až tak nie?
Lenka Ellie Tkáčová
Čo vám zatajili o Lare Croftovej.
Keď máte na celý týždeň 80 korunový rozpočet, dlhujete peniaze vedúcej svojej diplomky a nemáte ani na náplň do spinkovača. Aj to je archeológia.
Lenka Ellie Tkáčová
Shakirine vlasy voňajú makom.
Vždy som si to myslela. Že Shakirine vlasy sú ako droga. Dlhé, zvlnené, mokré... karí kuracie.
předchozí | 1 2 3 4 | další |
- Počet článků 70
- Celková karma 0
- Průměrná čtenost 630x