Na skok z Londýna: Hastings

21. 07. 2019 21:24:45
Mesto ako Londýn vás pohltí. Každý deň si všimnete niečo nové, každý deň sa učíte, ako prežiť, každý deň vychutnávate. Je to krásne... a vyčerpávajúce. Preto sa každý víkend snažíme z Londýna vypadnúť niekam na výlet.

Tentokrát sme si vybrali Hastings. Nemali sme žiadny zvláštny dôvod, aj keď sa nám ten názov zdal povedomý na mape, pretože sme si ho pamätali z dejepisu. Chceli sme opäť vidieť južné pobrežie a ísť niekam do prírody. Pôvodne sme vlastne plánovali cestovať inam, ale v nepozornosti sme klikli na inú destináciu. Asi to bol osud, povedali sme si.

V sobotu ráno sme vstali skôr, než by sa mi páčilo, prekonali chuť váľať sa v posteli a poschodovým autobusom (áno, ešte stále je to pre nás uaaau) sa odviezli na Victoria Station, kde nás mechanický hlas z rozhlasu apaticky informoval, že všetky ranné vlaky do Hastings sú zrušené a máme si trhnúť nohou :).

Na koľajnicu spadol strom a bude trvať pol dňa, než sa vesmír vráti do normálneho chodu. Pán so silným prízvukom (ledva sme mu cez okienko rozumeli) nám vysvetlil, že máme nastúpiť na najbližší vlak do Tonbridge a odtiaľ už je to do Hastings pohoda. Hlavné pravidlo spokojného cestovateľa: Pýtajte sa, pýtajte sa, pýtajte sa.

Takže sme nestrácali čas a Londýn nás onedlho vypľul ako trpkú čučoriedku do upršaného vidieka. Uzavreli sme s Romanom dokonca stávku, či nám celý výlet bude pršať (ja ako pesimista som si tým bola istá, zvolila som podľa toho dosť nekomfortnú, ale nepremokavú obuv) alebo nie (Romčík bol presvedčený, že bohovia si presne o desiatej zdriemnu a potom už bude krásne).

Dvaja na pláži

Hastings nás privítal pochmúrne, ale bez našťastie dažďa. Zamierili sme na pobrežie, kde sme sa uvelebili na kamenistej pláži a pozorovali vlny, ako sa neúnavne snažia olízať mesto. Nad hlavami nám škriekali čajky, burácal vietor a my sme mali pocit, že sme jediní na svete. S Romanom sme presvedčení, že práve takéto počasie a krajina k nám najviac patria: divoké, neskrotné more, šedivá obloha a vzduch taký slaný, že keď vyplazíte jazyk a olížete si pery, cítite jeho chuť.

Preskúmali sme mestské mólo veľkosťou pripravené na hordy dovolenkujúcich, teraz ľudoprázdne a trošku strašidelné. Pomaľované drevené búdky akoby nepatrili do tohto sveta, ktorý pod zatiahnutou oblohou stratil všetky farby. More po včerajšej búrke vyzeralo, ako keď zmiešate všetky farby plastelíny do jednej. Vždy ma najviac zaujmú pamätné plakety zosnulým, ktoré v Anglicku nájdete skoro na všetkých lavičkách v parkoch, tu ich mali na zábradlí móla. Niektoré venovania a príbehy na nich boli milé a dojemné (napríklad: Moji rodičia na tomto móle veľmi radi tancovali alebo Otec na tomto móle prvýkrát uvidel našu mamu).

Musím uznať, že obdivujem, ako Romčík nestráca nádej a ktovie, možno má nadprirodzené schopnosti, ale v priebehu pol hodiny sa znenazdajky vyjasnilo a zvyšok výletu nás sprevádzalo nádherné slnko. Aj ľudia povyliezali z hotelíkov, penziónov a hlavne kasín (v každom dovolenkovom meste v Anglicku nájdete kasína) a začali sa trúsiť na pláž. Škvŕkanie v bruchu a referencia na internete nás doviedli do reštaurácie U Maggie, kde sme zakotvili na obed.

Žralok s hranolkami na obed

Reštauráciu nebolo ľahké nájsť, bola totiž ukrytá medzi vysokými chatrčami, kde si v minulosti rybári sušili svoje siete. Tieto chatrče sú niekoľko poschodí vysoké a veľmi uzučké, až vyzerajú ako vežičky. Keďže sme boli priamo v prístave, kde kotvia rybárske člny, všade bola cítiť rybacina a soľ. Mne osobne to nevadí, naopak to mám rada, ale niekto by nad tým možno ohrnul nos.

Rozhodla som sa, že poruším svoje predsavzatie "už nikdy si nedám fish and chips lebo je to len ryba bez chuti smažená v kotli oleja" a dám typickej britskej pochúťke ešte šancu. Kde inde ju ochutnať než v reštaurácii, ktorá ryby servíruje prakticky z rybárskeho člna?

Postaršia servírka na nás bola veľmi milá a odporučila nám vybrať si "catch of the day", teda špecialitky, ktoré dnes ulovili. Fish and chips zvyčajne mávajú dve varianty: cod a haddock. Obe tieto ryby sú druhy tresky a nájdete ich prakticky v každom menu anglickej reštaurácie a nektorých pubov. Boli sme nadšení, že môžeme vyskúšať niečo, čo sme ešte nejedli, takže sme si nechali poradiť - ja som si objednala huss (druh žraloka) a Romčík si dal skate (druh morskej raje, česky rejnoka). Obaja milujeme ryby, takže sme si pochutnali! Pobavilo nás, že Romčík dostal návod, ako morskú raju správne jesť - servírka mu vysvetlila, ako má mäso sťahovať vidličkou z kostí.

Jedlo bolo výborné a chvíľu sme mali pocit, že nastal koniec nášho výletu, lebo sa jednoducho už nepostavíme, takí sme boli plní. Napriek tomu (a možno práve preto) sme sa prekonali a vyrazili na malú prechádzku po mestečku.

Starožitnou lanovkou do národného parku

Hastings je typické britské mestečko v kraji Sussex, kde ešte dokonca nájdete historické stredoveké domy s bielymi fasádami a čiernymi trámami. Niektoré sú také krivé, až sa divíte, že ešte stoja! Keďže je to výletná destinácia, nájdete tu kopu zaujímavých obchodíkov s umením, starými knihami, suvenírmi či starožitnými "podivnosťami". Okrem toho tu nájdete aj lunapark a pirátsky minigolf priamo na morskom pobreží, ale my sme sa radšej turistickému chaosu vyhli a zamierili do blízkeho národného parku, ktorý sa nachádza na útesoch nad mestom.

Vyviezli sme sa tam historickou lanovkou, bola to síce krátka trasa, ale dosť dlhá na to, aby ste spochybňovali všetko okolo seba vrátane toho tenučkého lanka, ktoré ju krvopotne ťahalo hore. Nepomáhalo ani to, že drevená búdka, ktorá nás viezla, celú dobu vŕzgala a praskala, akoby naozaj nastala jej posledná hodinka.

Hore nás čakal nádherný výhľad na Hastings. Bohužiaľ sme na to nemali čas, ale neďaleko mestečka sa nachádza slávne bojisko, pomenované podľa neho. V roku 1066 tu Villiam Dobyvateľ porazil anglo-saského kráľa a začala tak normanská vláda na anglickom tróne.

Vydali sme sa po vyznačenej trase do kopca, ale po chvíli sme narazili na oznam, že trasa k útesom je uzavrená a máme ísť obchádzkou. Keďže sme videli viacero ľudí, ktorí napriek ceduľke na trasu vstúpili, rozhodli sme sa to risknúť. Bohužiaľ to ale nebol jeden z tých prípadov, kedy ste múdrejší ako mapa a zatúlate sa na dokonalé a osamelé miesto s úžasným výhľadom. Zamotali sme sa v hustom lese, kde bolo prakticky nemožné pokračovať po neudržiavaných cestičkách bez správnej výbavy a (podľa môjho neodborného názoru) mačety.

Nuda pláž pod útesom

Po nejakom čase (pripadalo mi to ako hodiny) sme sa napojili na oficiálnu trasu, ktorá nám prezradila, že hľadáme glen (údolie), ktorý je nejakých 400 metrov od nás. Moje nohy obuté v gládach do dažďa síce protestovali, ale nechceli to vzdať, takže sme statočne kráčali a kráčali hustým lesom hore a dole, až kým sme sa nezamotali úplne. Prekvapilo nás, ako ďaleko v národnom parku sme zašli a ešte viac nás prekvapil holý pán, ktorý sa bezstarostne a spokojne šplhal po strmých kamenných schodíkoch naproti nám.

O malú chvíľku sme pochopili, o čo ide: drevená ceduľa nám oznámila, že sa blížime k pláži pod útesmi, kde je jednak vstup na vlastné riziko, pretože tam zjavne zvyknú padať kusy skál, a jednak je to nudistická pláž. Romčík síce chvíľu žartoval, že si mal z domu vziať svojho nafukovacieho krokodíla, ale moje unavené alter ego rezolútne vyhlásilo, že žiadne holé telá vidieť netúži a mali by sme sa pomaly vrátiť, keď chceme do Londýna doraziť ešte dnes. Bolo totiž už šesť hodín, čakala nás ešte náročná trasa do Hastings a dvojhodinová cesta vlakom domov.

Bolo nám ľúto, že sme sa stratili v lese, v ktorom sme nevideli žiadne krásne výhľady na skalnaté pobrežie, ale cestou späť sme sa napojili na obchádzkovú trasu (ktorú sme pôvodne zamietli), kde sme si konečne povedali: Uáu!

Na podobných skalách v divokom Škótsku ma Romčík požiadal o ruku a vyhľadávame ich vždy, keď cestujeme po Ostrovoch, takže sme na ne proste zaťažení. Možno to bolo únavou, ale chvíľku som sa cítila ako v knižke od Jane Austenovej. Romčík bol môj pán Darcy a podával mi hrušku (pozn.: ovocie, nie fľašu) z batoha, aby ma uchlácholil, keďže som únavou ledva kládla nohu pred nohu. A to je, verte mi, väčšie hrdinstvo než keď pricválate v búrke na koni bez košele!

Ani neviem ako sme zliezli z kopca späť do mesta (lanovka už bohužiaľ nejazdila) a doterigali sa na vlakovú stanicu, ale nejako som sa ocitla v našej posteli, unavená ako už dlho nie. A snívali sa mi divné sny o normanských dobyvateľoch, ktorí jazdia na kolotoči spolu s horolezeckými nudistami a je im dobre.

Ak niekedy budete dlhšiu dobu v Londýne alebo v Južnom Anglicku, určite zaraďte Hastings na svoj zoznam. Vlastne sme ani nestihli vidieť všetko, čo toto malé a čarovné mestečko ponúka (je tu napríklad ešte hrad a zaujímavé múzeum) a aj tak to bolo úžasné.

Zaujal vás môj článok? Píšem blogy o živote v Londýne, o cestovaní a práci markeťáčky na voľnej nohe. Budem rada, ak si nejaký prečítate!

Autor: Lenka Ellie Tkáčová | neděle 21.7.2019 21:24 | karma článku: 20.81 | přečteno: 608x

Další články blogera

Lenka Ellie Tkáčová

Mary Fifick, kam až siahame? (Takmer neuveriteľná cesta jednej rodiny)

Moja prastará matka sa narodila v Amerike slovenským vysťahovalcom v roku, v ktorom sa potopil Titanic. Jej príbeh ma sprevádzal od malička, najprv ako rozprávka, neskôr ako podnet k pátraniu.

24.7.2019 v 10:56 | Karma článku: 21.08 | Přečteno: 525 | Diskuse

Lenka Ellie Tkáčová

O tom, prečo potrebujeme drsnú lásku a že učitelia sú všade okolo nás

Dnešný článok je o niečo dlhší a osobnejší. Je pre všetkých, čo podobne ako ja začínajú s prácou na voľnej nohe.

4.7.2019 v 15:59 | Karma článku: 10.51 | Přečteno: 270 | Diskuse

Lenka Ellie Tkáčová

5 podivností anglických bytov

Náš byt má osobnosť. Volá sa Kryšpín. Možno v ňom straší. A možno nie. Čo je však isté je, že je to typický anglický byt, v ktorom natrafíte na typické anglické podivnosti. Poďme si na ne posvietiť.

23.6.2019 v 20:54 | Karma článku: 26.30 | Přečteno: 1187 | Diskuse

Další články z rubriky Cestování

Hana Timková

K Budějicům cesta, část 2. - motivace

Pokračování , aneb putování do Budějovic, tak jak jsem ho prošla na vlastní nohy, tentokrát, proč jsem se vydala právě tam.

21.8.2019 v 14:02 | Karma článku: 6.81 | Přečteno: 163 | Diskuse

Hana Timková

K Budějicům cesta...úvod

V následujících několika článcích bych vás ráda provedla mým putování do Českých Budějovic. Cestu jsem prošlapala na vlastní nohy ze západních Čech. Proč? Přečtěte si:-)

21.8.2019 v 12:46 | Karma článku: 6.79 | Přečteno: 117 | Diskuse

Marie Kubešová

Plitvická jezera

Kdo neviděl Poklad na stříbrném jezeře? Kdo nezatoužil podívat se na místa, kde se film natáčel? Vidět tu nádhernou přírodní scenérii na vlastní oči a zažít to romantické kouzlo...

20.8.2019 v 21:45 | Karma článku: 22.13 | Přečteno: 738 | Diskuse

Ladislav Větvička

Ještě cosik z Hungarie

Když tak prochazam materialy z cest okolo Rakusko-Uherska, su tam perly, kere by bylo škoda ležet enem tak ladem. Tuž tady je par zaběru z prujezdu statem zvanym Hungaria.

20.8.2019 v 12:55 | Karma článku: 37.70 | Přečteno: 2378 | Diskuse

Michal Ptáček

Jeden den v Paříži

Inspiroval mě článek kolegy-blogera Tomáše Flašky o jednodenní prohlídce Říma (https://flaska.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=722620). V diskusi jsem navrhl, že bych se o cosi podobného mohl pokusit a pan Flaška mě vzal za slovo.

20.8.2019 v 11:00 | Karma článku: 19.15 | Přečteno: 488 | Diskuse
Počet článků 70 Celková karma 18.41 Průměrná čtenost 546

Ahoj, som Ellie. Živím sa ako copywriterka a kreatívna duša. Pomáham značkám s komunikáciou a sociálnymi sieťami. Predtým som sa venovala archeológii. Rada šijem a cestujem. Od marca 2019 žijem v Londýne a... som na voľnej nohe.

Najdete na iDNES.cz