Daľeko je do tej Ameriki

Moja prastará matka sa narodila v Amerike slovenským vysťahovalcom, ktorí vycestovali za prácou a snáď i dobrodružstvom. Jej príbeh ma sprevádzal od malička, najprv ako rozprávka, neskôr ako seriózny podnet k pátraniu. 

„Meriden Keneriket.“

Starenka sedí vo svojom obľúbenom kresle, zdanlivo pokojná a vyrovnaná, iba jej prsty sa tvrdohlavo vymykajú zo statického obrázka, sľubujúc napínavý príbeh. Háčik hladko prekĺzne očkom, zachytí  sa o napnutú bavlnku a vytvorí novú slučku. Začalo sa to malým kolieskom, teraz pozorujem, ako jej lono prekrýva komplikovaná pavučina a ona sa na mňa usmieva, keď zopakuje:

„Meriden Keneriket.“

Ten úsmev si dobre pamätám. Aj tajomné zaklínadlo, ktoré prababička oddávna používala na privolávanie vlastných spomienok. Mala 90 rokov, keď mi ten príbeh rozprávala naposledy. Dožila sa práve úctyhodného veku, blahopriania prichádzali od celej rodiny a plánovali sme veľkú oslavu, s cimbálovkou, punčovými rezmi a karafiátmi v celofáne. Napriek tomu sa mi nezdalo, že by oslávenkyňa považovala svoje jubileum za dôležité. Čoraz častejšie sa ponárala do minulosti, a mnohokrát predo mnou v dome na Ružovej ulici v Smižanoch nesedela moja prababička, Mária Klosová, ale štrnásťročná Mary Fiffik z mesta Meriden, Connecticut. Dievča, ktoré vlastne na Ružovú ulicu nikdy celkom nepatrilo.

Ešte na sklonku života vedela po anglicky, hoci jej výslovnosť bola už skomolená, akoby ohlodaná časom, ktorý ju od toho dievčatka oddelil. Predsa len, v Amerike prežila iba prvých štrnásť rokov svojho života. Tak sa v jej podaní z Connecticutu stal Keneriket. Aj jej príbeh sa k nám pravnúčatám dostal neúplný, pozmenený na rozprávku, ktorou nás zabávala, kým v kuchyni háčkovala, alebo do veľkého vedra šúpala "murenku a gruľe". Až dnes mám dostatok vedomostí a (v čase internetu) možností, aby som si doplnila medzery. Vysvitlo, že to nie je rozprávka. Keneriket nie je vymyslené miesto, žiadna Narnia v skrini, alebo Terabithia za mostom. Je to skutočná adresa. Meriden, Connecticut, 28 Market Street. 

Ako archeologička sa často učím, že pri skúmaní minulosti by sme sa nemali sústrediť iba na tých veľkých, slávnych a nezabudnuteľných, ktorí vraj vytvárali dejiny. Občas mám pocit, že je to najväčšia pravda, k akej kedy archeológovia dospeli. Pretože niet nesmrteľného kráľa bez smrteľných poddaných. Ak budeme skúmať iba veľké paláce a honosné chrámy, dokážeme skutočne pochopiť, ako sa žilo napríklad v dobe bronzovej? Keď vyzbierame všetky zlaté šperky a klinopisné tabuľky v Mezopotámii, dokážeme zodpovedať na otázku, čím sa živil priemerný obyvateľ na brehu Eufratu? 

Je (a vždy bol) to práve Človek milión; to prosté, takmer neviditeľné koliesko v monštróznych hodinách dejín, ktoré nimi nenápadne otáča. Ja i vy, všetci máme ustlané vo viac alebo menej pohodlnej kolíske mozoľov práve týchto ľudí. K mojim predkom nepatrili žiadne grófky ako vystrihnuté zo seriálu Downton Abbey, ani vojvodovia s rozopnutou košeľou a hruďou Colina Firtha. Napriek tomu považujem ich odkaz za autentické svedectvo jednej epochy. A tak ako by mal archeológ venovať rovnakú pozornosť nezdobenému prepálenému hrncu ako ceremoniálnej nádobe na rituálnu úlitbu bohom, budem sa aj ja snažiť nahliadnuť na históriu z toho síce menej lesklého, ale o to hodnovernejšieho konca. 

Moja prastará mama sa narodila v roku 1912, teda presne v tom istom, kedy sa potopil Titanic (bez akejkoľvek ďalšej súvislosti medzi týmito dvomi udalosťami). Jej rodičia, Mária a Vavrinec Fifíkovci, patrili k prílivovej vlne slovenských vysťahovalcov, ktorí sa na prelome storočí rozhodli opustiť chudobou a silnejúcou maďarizáciou sužovanú domovinu. Vedela som od prababičky, že do Ameriky vycestoval najprv jej otec, Vavrinec. Matka Mária, rodená Martančíková, ho nasledovala až po nejakom čase, cestovala teda bez manžela a s malým dieťaťom (starším súrodencom mojej prababičky). Dodnes cítim záchvev hrdosti, keď si pomyslím, aká náročná to musela byť plavba pre ženu, ktorá nielenže nikdy predtým neopustila rodný kraj, ale nehovorila ani žiadnym cudzím jazykom. Fotografia, na ktorej je Mária Martančíková (úplne vpravo) so svojimi sestrami vyfotená v ateliéri v meste Igló (Spišská Nová Ves), je najstaršou fotografiou, akú naša rodina vlastní. Bohužiaľ je rok jej vyhotovenia neznámy:

Archív Márie Tkáčovej 

Keď som pátrala v záznamoch newyorského prístavu Ellis Island, čakalo ma spočiatku iba sklamanie, pretože som nemohla nájsť žiaden dôkaz o ich ceste do Ameriky napriek tomu, že to bol v tej dobe jediný prístav, cez ktorý sa emigranti mohli do štátov dostať. Trvalo mi mnoho hodín, kým som si uvedomila, že práve maďarizácia bola dôvodom, prečo záznamy o mojich pra-prastarých rodičoch mlčia. Žiaden Vavrinec Fifík zo slovenských Hrabušíc totiž v Uhorsku neexistoval. Našla som ale Lőrinca Fiffika z maďarskej dediny Kaposztafaln. S trochou trpezlivého googlenia som potom zistila, že Hrabušice a Kaposztafaln označujú tú istú dedinu. Konkrétny záznam pra-prastarého otca som žiaľ nenašla, ale pri čítaní zoznamu pasažierov lode Kronprinzessin Cecilie mi poskočilo srdce. 

Zdroj obrázku: www.ellisisland.org 

Dnes teda viem, že jedenásteho októbra v roku 1910 sa moja pra-prastará mama Mária Fifíková, rodená Martančíková, vo veku 24 rokov nalodila na loď Kronprinzessin Cecilie, aby podnikla plavbu z prístavu Brémy až do New Yorku, odkiaľ ďalej pokračovala (nevedno akým spôsobom) až do Connecticutu za svojím manželom, Vavrincom, kde sa jej o dva roky neskôr mala narodiť moja prababička, Mary. 

Originál listiny pasažierov, kde je v zvláštnom obdĺžniku vyznačené meno mojej pra-prababičky: 

Zdroj obrázku: www.ellisisland.org