Multi-kulti Vďakyvzdanie

Nedávno som mala tú česť byť pozvaná do domácnosti jedného amerického profesora na moju prvú "Thanksgiving dinner" v skutočne rôznorodej spoločnosti. Alebo až tak nie?

Iste viete, že doba je zlá. Ľudia utekajú, iní ľudia ich nechcú (aj keď by sami tiež najradšej vzali nohy na ramená a šli za lepším, keby akurát nedávali v telke Súdnu sieň), ďalším zase príde, že stínaním hláv sa dopracujú až do neba... Skrátka zakaždým, keď si aspoň ja osobne pustím správy, tak mám chuť zabaliť si knižku a dobrý opaľovací krém, popadnúť Chrisa Pratta za pačesy a zabookovať si najbližší jednosmerný let na Mars. Prijateľná je aj alternatíva, v ktorej iba popadnem Chrisa Pratta za pačesy. Z nejakého záhadného dôvodu verím, že by ma to bohovsky ukľudnilo.

No a v takýchto chvíľach mi, ako cynickej, intelektuálne založenej a pomerne kriticky naladenej Európanke príde komické hrať sa na to, že Američania sú vlastne iba nadmieru ukecaný národ dobrákov, ktorí sú z akéhosi dôvodu Indiánom vďační za tohtoročnú úrodu polotovarov z najbližšieho Walmartu a neboja sa to dokázať okázalou ukážkou moriakov nastriekaných naružovo (videla som na vlastné oči). Lenže čo by som to bola za etnografa-samouka, keby som odmietla pozvanie do nefalšovaného zákulisia všetkých tých sitcomov, ktoré nám každý rok servírujú Vďakyvzdanie, ľudí rozšľapaných pred obchodným domom a futbal, ktorý sa nehraje nohami? Niet nad to vytvoriť si vlastný názor na základe priameho, zúčastneného pozorovania. A navyše sa človek dobre naje :) 

Aby to bolo ešte zaujímavejšie, tak našu skupinku dvoch Sloveniek, Češky, Moraváčky a Rakúšana na návšteve u Američanov doplnila dvojica Iránec a Kurd. Vospolok archeológovia, učiteľka matematiky a jeden veľmi trpezlivý pes. A čuduj sa svete, bol z toho veľmi príjemný večer. Možno preto, že nie každý Moslim je terorista tak, ako nie sú všetci Američania rozmaznaní burgrožrúti, alebo všetci Slováci závistliví konzumenti borovičky. Skupina inteligentných ľudí z rôznych kultúr a rôzneho vyznania (alebo nevyznania) vie komunikovať bez toho, že by niekto pri stole dostal chuť dať si ako dezert tretiu svetovú. No a aspoň za to som skutočne vďačná. Z toho by mohla byť pekná tradícia, čo myslíte? Dať na chvíľu bokom naše obmedzené predstavy o tom, do ktorej škatuľky kto patrí, a s kým sa nehráme. Všetky človekom vytvorené kategórie, ktoré robia neplechu na mape a štvrtákom problémy na zemepise. Keby som bola vládkyňa zeme, naordinovala by som každému miesto nábojov misku nakladaných brusníc. Potom by sa videlo, koľkí by si radšej zaliezli do kresla a tíško sa prelízali do blaženej nirvány. Hovorím tomu: filozofia starej mamy. Nemusí vždy fungovať, ale jej vyskúšanie má vždy pozitívne účinky a je aj lacnejšie než zbrojný priemysel. Akurát teda o fenoméne vnukovskej obezity sa pobavíme až nabudúce.

Chcela som tým povedať, že predsudky má každý, to je bohužiaľ ľudská prirodzenosť. Ale majú nebezpečné vedľajšie účinky a preto by sme ich mali brať s nadhľadom, nie s pušným prachom (najmä v každodenných situáciách). Pretože v konečnom dôsledku je úplne jedno, koľko bolo na tej večeri Čechov, Moravákov, Slovákov, Iráncov, alebo Američanov. Všetci sme si nakoniec museli povoliť opasok. No a teraz si ma kľudne podajte, s plným žalúdkom to hádam dáko prežijem! Alebo si aspoň pozrite fotky:

Multi-kulti Vďakyvzdanie